Dobrodružstvo v Turecku – pohľad 1.

Do Turecku sme v lete vyslali 6 mladých ľudí na jeden zaujímavý projekt. Simona Nováková tam bola tiež a kedže je nevidiaca, chceli sme sa s vami podeliť o to, ako vnímala tento projekt ona.

Mládežnícku výmenu v Turecku som vôbec neplánovala, ale vlastne ako všetko ostatné toto leto. Dostala som sa tam cez organizáciu Mladiinfo, kam som poslala životopis a motivačný list. Spolu so mnou bolo vybraných ďalších 5 ľudí. Výmena bola zameraná na motiváciu tureckých dievčat, aby išli do školy. Nad mojím odchodom viselo veľa otáznikov, lebo som nemala pas a každý chcel ísť v iný deň. No s pasom som to riskla a stihol prísť.

Našu slovenskú delegáciu tvoril jediný chlapec Peťo, prekvapivo tiež z východu. Bola som rada, že konečne mám s kým „pohutorec“. Ďalšou východniarkou bola Zuzka a dokonca bola tiež z Vranova. Do našej delegácie patrila aj nadmieru odvážna cestovateľka  Michelle a psychologička Linda, ktorá si robí doktorát.

Najprv sme prileteli do Istambulu, ktorý ma prekvapil svojím ruchom. Mala som pocit, že z každého kúta vybieha auto a ľudia cez ne museli preskakovať, lebo nikto nevedel, kto má prednosť. Na ďalší deň sme  leteli dve hodiny do Salinurfy, ktorá je 50 km od Sírie. Bol to úplne opačný koniec Turecka. Ovalila nás 50 stupňová horúčava a smiech nášho kamaráta Althoa, ktorý nás čakal. Bývali sme v hoteli a program sa odohrával pár metrov ďalej v ďalšej budove. bolo tam veľa schodov, ktoré som sa snažila zapamätať, ale boli aj tam, kde by som to nečakala. Obedovali sme po turecky v tureckom sede na matraci pri nízkom stolíku. Všade boli koberce, čo navodzovalo rodinnú atmosféru. Naša slovenská skupinka si vynikajúco rozumela už od začiatku a keďže sme boli traja východniari, cítila som sa ako doma.

Zoznámili sme sa s účastníkmi z Rumunska, Bulhárska, Poľska, Talianska, Lotišska a samozrejme Turecka. V prvý večer nás navštívila lokálna skupina, ktorá hrala zaujímavú hudbu. Pripravovali aj ich špecialitu priamo počas koncertu. Miesili mäso na zemi v nejakej myske a potom nám ním krúžili nad hlavami, aby zistili, či je dosť tvrdé. Fľaky z mäsa zostali aj na stenách, ale koho by to v Turecku trápilo? Na ďalší deň prišli páni z ministerstva školstva, ktorí nás oboznámili s problémom tureckých dievčat. Do školy nechodia preto, lebo to ich rodičia nepovažujú za potrebné a ďalším dôvodom je aj strach, čo povedia susedia. Vláda sa snaží riešiť tento problém tak, že poskytuje autobusy dievčatám, ktoré bývajú ďaleko, handicapovaným poskytuje učiteľov, ktorí chodia k ním domov a tiež im platia školu. Sú veľmi snaživí a veľmi sa mi páčilo, že myslia aj na ľudí s postihnutím. Neskôr každá krajina prezentovala školský systém vo svojej krajine. Jednotlivé rodiny nás mali aj navštíviť, ale keďže pracovali, nemali na nás čas.

Dozvedeli sme sa aj o prvom dievčati Ajšé, ktoré vyštudovalo a teraz je učiteľka. Počas výmeny sme absolvovali workshopy ako brušné tance, tvorenie predstavenia či vyrábanie šperkov. Pri výrobe šperkov sa mi podarilo vyspovedať Turkyňu, ktorá nás to učila a rozhovor s ňou mi dal veľa. Išlo to cez jedného z organizátorov, lebo nie každý v Turecku hovorí po anglicky. Pýtala som sa ako znáša ramadán, ktorý práve prebiehal a tiež na jej rodinu. Počas ramadánu nepijú a nejedia celé dni, čo mi pri viac ako 50 stupňových horúčavách príde nemožné. Dotyčná Turkyňa povedala, že to pre ňu nie je také ťažké, čo veľmi obdivujem. Dokonca kvôli nám prešla 3 hodiny pešo, aby kúpila materiály na šperky a mala problém s manželom, ktorému sa nepáčilo, že strávi celé tri dni s nami. No nakoniec sa dohodli. Dokonca mi dovolila pozrieť si jej moslimské oblečenie. Bola to veľmi obetavá mama, ktorá sa snaží, aby jej deti chodili do školy. Ona chodila do školy len 5 rokov a bola mi veľmi blízka.

Každý večer mala na starosti iná krajina. U Poliakov sme ochutnali legendárnu votku, u Lotišov sladký chlieb a my sme im ponúkli sladkosti.

Boli sme aj na výlete autobusom bez okien, na miesto ktorých mal len otvory. Bola to veľká sranda a obyvatelia z nás mali atrakciu. Boli sme sa pozrieť v mešite, ktorú považujú za pútnické miesto, na zrúcaniny 3000 rokov starého paláca a na púšti, kde bolo 70 stupňov. Domy tam boli postavené z ovčieho trusu a niektorí sa vozili na ťave. Po návrate sa 50 stupňové horúčavy zdali ako príjemný chládok oproti tej púšti.

Keďže sme boli až v Ázii, jedlo bolo veľmi odlišné, s čím sme mali všetci problémy. Strava a počasie neboli ideálne, no veľmi to stmelilo našu skupinku a všetkých všeobecne.

Pre Turkov je typická nedochvíľnosť. Nikdy sa tam nič na čas nezačalo, čo sme už brali s humorom. Za všetko hovorí skúsenosť našej Zuzky, ktorej airolinky stratili batožinu a nevedeli, kde je. Po niekoľkých dňoch jej poslali pekáč na pizzu, ktorý patril niekomu z Tunisu.

V obchodoch nám vydávali viac ako mali a ak nemali vydať, strčili nám peniaze do ruky a poslali nás von. Toto gesto sa mi veľmi páčilo. Všade sme chodili v sprievode s Peťom, lebo sme budili nadmernú pozornosť.

Na konci mne a Michelle pripravili kamaráti narodeninovú oslavu, čo mňa neskutočne prekvapilo. Nepotrpím si na to a bolo to veľmi milé. Dozvedeli sme sa, že počas ramadánu je ťažké dostať alkohol a tortu, takže to organizátorov stálo veľa síl.

Počas celej výmeny sme čítali správy zo Sírie, kde zúri vojna az tej blízkosti som mala trochu čudný pocit. No nikto z miestnych ľudí sa neobával.

Domov sme sa z časti aj tešili hlavne na vodu z vodovodu a európske jedlo. Ale máme ďalšie spoločné plány a verím, že sa naplnia. Chcela by som sa poďakovať našej skupinke za veľkú pomoc, lebo keďže som nevidiaca, veľmi som ich potrebovala.

Simona Nováková