Stáž na Srí Lanke? ÁNO, ÁNO!

Táto životná skúsenosť mi otvorila oči v mnohých veciach a po príchode domov, si vážim úplne všetko, čo mám. Uvedomujem si, že mám strechu nad hlavou, rodinu a priateľov, teplé jedlo každý deň. Povinne by som vyslala každého mladého človeka na takúto pracovnú stáž do zahraničia. Stačí vedieť angličtinu a mať dostatok odvahy. Možnosti sú dnes neuveriteľné, len treba chcieť. Človek získa životné skúsenosti, veľa sa naučí a ešte aj niekomu pomôže. Či už je to na Srí Lanke alebo na hocijakom inom mieste na zemi.

Už približne rok pracujem v medzinárodnej študentskej organizácií AIESEC, ktorej hlavným cieľom je umožniť mladým ľuďom ísť na stáž do zahraničia a získať životnú skúsenosť. Ako sa hovorí- najlepšie predáte niečo, čo ste sami vyskúšali a zažili na vlastnej koži. Tak som sa rozhodla ísť na letnú rozvojovú stáž aj ja.

Mojou 3-mesačnou destináciou sa stal malý ostrov pod Indiou, exotická Srí Lanka. Mnohí si určite predstavíte krásne pláže, oceán a palmy. Áno, aj taká je Srí Lanka, ale to je len jedna z jej mnohých tvárí. Ja som však za ten čas, čo som tam strávila, spoznala túto krajinu nie ako turista, ale ako človek, ktorý tam žil.

Ako som v úvode povedala, vybrala som si rozvojovú stáž, čiže dobrovoľnícka práca, pri ktorej nedostávate plat, ale máte pokryté ubytovanie a stravu v „host family“.  Mojou prácou bolo učenie angličtiny na základnej škole.  Zo začiatku som sa trochu obávala, nedokázala som si predstaviť, ako školy na Sri Lanke vyzerajú, aký majú systém školstva, aká je ich úroveň angličtiny, ako ma tam vôbec príjmu.

Po niekoľkých úvodných dňoch sa všetky moje obavy rozplynuli. Deti si ma hneď obľúbili, každé ráno ma zdravili so širokým úsmevom, skákali po mne, objímali ma a bozkávali. Takisto učitelia boli šťastní, že prišla cudzinka, ktorá chce pomôcť ich žiakom. A aj oni samotní boli radi, že si môžu zlepšiť aspoň trochu angličtinu a porozprávať sa s niekým bielym. Áno, bieli ľudia sú na Srí Lanke stále raritou, a špeciálne v oblastiach mimo pláži a turistických hotelov. Srí Lančania, sú neskutočne pohostinní ľudia, ktorí by vám dali všetko. Všetci sa na mňa usmievali, zdravili ma na ulici, radi mi pomohli. Aj keď majú málo a trú biedu, dali by vám všetko.

Učenie ma bavilo, s deťmi som sa hrala rôzne anglické hry, spievala s nimi, rozprávala sa a snažila sa ich prinútiť viac hovoriť a nehanbiť sa. To bol ťažký oriešok, ale časom sa mi to myslím podarilo.

Každý deň som však počúvala ich životné príbehy od učiteliek, ako ich rodičia bijú, nestarajú sa o nich, ako musia žobrať na ulici, aby sa uživili. Nestalo sa mi raz, že za mnou prišlo dieťa, že ho bolí bruško a keď som sa ho spýtala, či dnes niečo už jedol, odpoveď bola záporná. Teplé jedlo je výsada bohatších.

Dlhší čas som rozmýšľala, ako by som mohla týmto deťom pomôcť. Až mi jedno pekné ráno cestou do školy napadlo, že zorganizujem finančnú zbierku na Slovensku a oslovím mojich známych a kamarátov. Z tejto malej myšlienky sa mi napokon podarilo za 3 týždne spraviť pomerne veľkú akciu, do ktorej sa zapojilo vyše 100 ľudí, nielen zo Slovenska, ale aj z Nemecka a z Holandska a spolu sme vyzbierali 1300 eur. Táto suma je na Srí Lanke hotový milión!

Z vyzbieraných peňazí  každé dieťa dostalo balíček jedla, sladkosť, písacie potreby, najchudobnejšie deti dostali nové topánky a ponožky (tie patria k ich uniforme, ktorú musia nosiť každý deň) a pre školu som kúpila ozvučenie do hlavnej miestnosti, rečnícky stolík a vybudovala som pre ne ihrisko.Všetko som im oficiálne odovzdala na záverečnej ceremónií, ktorá sa konala v posledný školský deň  (u nich začiatok augusta). Ich šťastné tváre a úprimná radosť vo mne budú rezonovať po celý život.

Autorka: Júlia Švandová