Prístupné každému, kto má rád ľudí, chuť naučiť sa cudzí jazyk a spoznať nových priateľov

Zrazu som ja, 160 centimetrová Slovenka stála pred vyše dvojmetrovým mužom, ktorému z jeho bohatej hrivy trčal nejeden šedivý vlas. Pohľad uprel priamo na mňa a povedal: „Sind Sie die Praktikantin aus der Slowakei?“ Neviem prečo, ale v tú chvíľu som začala hovoriť po nemecky tak dobre, ako som len vedela. Smiala som sa sama zo sebe, že som asi jediná, ktorá sa teší, že bude pracovať ZADARMO. No, aby som neklamala, nebolo to úplné zadarmo.

Ako každý rok, tak aj tento som už pár mesiacov pred ukončením školského roka, premýšľala o tom, čo podniknem cez prázdniny. Chcela som spojiť možnosť zlepšiť si moje jazykové znalosti so zábavou. Keďže každý výmenný kurz, ktorý sa uskutočňuje v zahraničí je pre mňa finančne náročný, musela som zvoliť inú alternatívu. Premýšľala som o brigáde v cudzine. No, na rad prišla dôležitá otázka: „Ako na to?!“ Väčšina ľudí, ktorých poznám a pracuje v zahraničí, či už je to v Nemecku, Českej republike alebo vo Veľkej Británii, je tam len vďaka známym, rodine alebo kamarátom. A kde je moja rodina? Moja rodina je tu, na Slovensku.

Hádzala som flintu do žita, keď tu zrazu z čistého neba prišiel návrh od našej učiteľky nemčiny (nemeckej národnosti). Celej triede ponúkla možnosť absolvovať praktikum (tu u nás to môžeme chápať ako dobrovoľnú prax) v seniorskom dome  v Berlíne, kde ona sama býva. Všetci sme boli nadšení. No, čo čert nechcel, nakoniec nám oznámila, že sa toho môžu zúčastniť len chlapci. Prečo? Pretože podľa jej názoru chlapci sú jediní, ktorí utlačia invalidný vozík. V skratke- ďalšie sklamanie.

No tento raz som to už nevzdala. Začala som písať žiadosti, maily a listy do všetkých seniorských domov v severnom Nemecku, či  do Hamburgu, Berlína, Hannoveru alebo Lübecku. Na tom nezáležalo. Jednoducho som tam chcela ísť a “sprechovať” celý mesiac. Dni pred prázdninami plynuli ako voda .Čas sa krátil a v mojej e- mailovej schránke ma nečakala žiadna pozitívna odpoveď. Keď som sa obracala na rodičov so žiadosťou o pomoc, odpoveď bola jasná „Chceme ťa naučiť samostatnosti. Nestrácaj nádej a pokračuj v tom čo doteraz!“ (V ten daný moment som na nich nevedela nájsť pekného slova. Dnes som im však za to vďačná).

Až raz, v jeden piatok som čítala mail z jedného nemenovaného seniorského domu v Lübecku. Napísali to jasne a stručne ako to len Nemci vedia a to, že sa veľmi potešia praktikantke zo zahraničia…

Týmto dňom sa začali vybavovačky (poistenie, prefocovanie osobných údajov, nákupy  bielych nohavíc, ktoré som si tam musela so sebou priniesť). Radosť však bola neopísateľná. Smiala som sa sama zo sebe, že som asi jediná, ktorá sa teší, že bude pracovať ZADARMO. No, aby som neklamala, nebolo to úplné zadarmo. Dostala som tam bývanie a stravu. To bol tiež z hlavných dôvodov, prečo som si tento typ praktika aj vybrala. Inak by som tam asi ani nezavítala. Spomínaná učiteľka nemčiny mi ešte pred odchodom poradila ako na vec. Vysvetlila mi, ako mám sedieť na pohovore, keďže Nemci veľmi pozorne sledujú aj reč tela. Predsa len nebolo to  ešte všetko isté. V hlave sa mi premietal obraz toho, ako sedím pred riaditeľom seniorského domu, nervózna ako pred popravou, neviem sa po nemecky vykoktať a ďalšie hororové scenáre…

Zrazu dňa 02.07. o 08:00 ráno som ja, 160 centimetrová Slovenka stála pred vyše dvojmetrovým mužom, ktorému z jeho bohatej hrivy trčal nejeden šedivý vlas. Pohľad uprel priamo na mňa a povedal: „Sind Sie die Praktikantin aus der Slowakei?“ Neviem prečo, ale v tú chvíľu som začala hovoriť po nemecky tak dobre, ako som len vedela. Našťastie nie som typ, ktorý má deficit slov v slovnej zásobe alebo príbehov, o ktorých by sa nemohol podeliť s ostatnými.

V uplynulých dňoch som spoznala mojich nových kolegov a ľudí, o ktorých som sa mala starať. Sami presne nevedeli, čo je v mojej náplni práce. Sama som sa musela doslova núkať, či vnucovať, či nemôžem s niečím pomôcť. Ráno som pomáhala pri obliekaní starčekov a stareniek, na stoly som servírovala raňajky a neskôr, v čas obeda som kŕmila dedkov a babky, ktoré to už sami nedokázali. Popritom som sa zaujímala o jednotlivé príbehy každého jedného z nich, ľudí starších ako 90 rokov. Fascinovalo ma, že sa môžem dozvedieť  o osudoch iných, čítať z vrások žien a mužov. Veľa som sa pýtala. Prežili predsa dve svetové vojny. Jedným slovom FÍHA.

Hoci som tam zo Slovenskej republiky bola sama, necítila som sa tak. Mala som to  šťastie, že kolega, približne v mojom veku, bol ochotný ukázať mi mesto, podniky, kde sa môžem dobre najesť a zabaviť. Mala som sprievodcu, ktorému som platila asi iba pekným úsmevom. Čas doslova cválal ako kôň na dostihoch, ani som si neuvedomila a už nadišiel deň odchodu. Neuveríte ale najviac ma mrzelo, že ako som odchádzala práve hlásili v rádiu, že konečne ma v Lübecku /v meste, kde som bola/ a síce aj v celom Nemecku nastať pekné letné počasie. :D Nikdy neváhajte!!! Pred cudzím prostredím majte rešpekt, ale žiaden strach!