„Podnetov ktoré nám sprostredkúva zrak máme celkom dosť a ostatné zmysly podceňujeme“ začína náš rozhovor Michal Gordiak alias Žožo, jeden zo zakladateľov projektu Komunitné Centrum Bystro, kde sa prvýkrát „podávala káva“ v tme.
Kde sa zrodil nápad experimentálnej kaviarne-TMA?
Kedy si naposledy venovala čas ovoňať kvety alebo strávila čas skúmaním štruktúry sklenenej fľaše? Kedy si niekoho fakt počúvala bez pozerania okolo seba alebo do mobilu? Sme jednoducho príliš fixovaní na to, čo vidíme. Ako skoro každý z nápadov tak aj tento mi zišiel na um ako blesk z čistého neba. Jednoducho zatemniť všetky okná a dať priestor všetkým zmyslom okrem zraku. Všetko ostatné bola už len čistá improvizácia.
Čo všetko bolo potrebné spraviť aby tento nápad mohol uskutočniť?
Na začiatku bolo potrebné úplne zatemniť okná, čo s pomocou ďalších ľudí šlo celkom dobre. Na okná šiel kartón a hliníková fólia. Každú jednu maličkú dierku bolo nutné prelepiť, čo sa nám celkom podarilo. Pred dvere šla deka, aby sa pri ich otvorení miestnosť nepresvetlila. Všetky nepotrebné veci zo stien a z poličiek sme odstránili. Na zem sme položili vankúše, karimatky a matrace. K dispozícii bolo WC v ktorom bolo troška vidno. Pred vstupom do miestnosti si každý mohol prezrieť plán miestnosti nakreslený na papieri a zobrať si svoje občerstvenie so sebou. Keďže sme sedeli na zemi tak sme sa rozhodli vyzúvať sa.
A aké boli pravidlá „hry“?
Napísal som zopár zásad správania sa v miestnosti:
1. Pohybuj sa pomaly
2. Akceptuj dotyky ostatných
3. Nedotýkaj sa ostatných ak im to nie je príjemné
4. Ak sa ti niečo nepáči, povedz to
5. Nezvyšuj hlas – hovor pomaly aby ti ostatní porozumeli
6. Ak nechceš, nemusíš sa s nikým rozprávať, akceptuj tmu
7. Vypni si mobilný telefón
8. Chovaj sa k ostatným tak ako chceš aby sa iný chovali k tebe
9. Cesta naspäť neexistuje – ak raz odídeš už sa nesmieš vrátiť
Popri tom ako zopár ľudí vošlo do vnútra som sa ich snažil zabaviť – resp zabaviť ich zmysly tým, že som im dával rôzne predmety a mali uhádnuť čo to bolo. Ako ďalšiu aktivitu som zvolil modelovanie z plastickej hmoty, ktorá na vzduchu zaschne. Spoločne sme si vymysleli tému – slon. Neskôr sme si vyskúšali ovládať smartphone s funkciou pre zrakovo postihnutých. A týmto sme sa vlastne dotkli ďalšej témy a to bola prítomnosť ľudí so zrakovým postihnutím. Oni boli vlastne v tme vo výhode – na tmu/šero zvyknutí, sebavedomí a skúsení. Vidiaci sa ocitli v nevýhode-nastala zmena rolí ktorá vyvolala zaujímavú diskusiu medzi účastníkmi.
Na „kávu“ sa zastavila aj Miška Kelemenová, ktorá je zrakovo postihnutá od detstva spolu so sestrou Luckou by chceli vycestovať na dlhodobú EDS (*projekt je už podaný, držíme si palce!).
„Vzala som so sebou aj môjho otca, pretože jednak som potrebovala asistenciu a jednak som si myslela, že by bolo fajn ak by si vyskúšal zažiť situáciu zrakovo postihnutého človeka, keďže jeho dcéry si prechádzajú niečím podobným. Vzala som so sebou aj jedného môjho úplne nevidiaceho kamaráta – aby som sa necítila stratená“ píše mi Miška po akcii.
„Akonáhle sme vstúpili do tmy, svet sa trochu zmenil. Môj nevidiaci kamarát bol na tom najlepšie, ako prvý si bez strachu zmapoval priestor a presúval sa po miestnosti sebaisto a bez strachu. Ja som si prešla priestor po obvode a po chvíli som už presne vedela, kde sa nachádzam. Nepotrebovala som vidieť nič, stačilo mi si prejsť miestnosť raz aby sa mi vytvorila v hlave niečo ako “virtuálna podoba miestnosti” a teda už som vedela ako sa dostanem tam, kam potrebujem aj bez zraku. V miestnosti sa vystriedalo viac ľudí, medzi nimi aj Žožo. Nespoznali sme ani svoje mená, ani svoje tváre, a tak je to dodnes, ale to vôbec nevadí. Rozprávali sme sa, zisťovali sme o sebe viac a naše mená či tváre sme k tomu nepotrebovali poznať.
Čo som si všimla je, že bez zraku je oveľa prijateľnejšie dotýkať sa a nechať druhých, aby sa nás dotýkali. Keď sa dvaja ľudia omylom dotknú v tme, ani jeden sa nezháči. Túto vec som si všimla už v dobrovoľníctve pri mojej práci s nevidiacimi, že sú “kontaktnejší”, ale teraz sa mi to potvrdilo aj s ľuďmi, ktorí so zrakom problém nemajú. Akonáhle totiž človek stratí zrakový vnem, jednou z mála istôt ktoré mu ostanú je, že keď sa v tme dotkne niekoho iného, má zaistené, že nie je sám.
Vyskúšali sme si vymodelovať slona z plastelíny naslepo a tiež sme postavili domček. Každý z nás takto po sebe zanechal tajný kúsok umenia, ktorý pre nás ostane navždy neznámy. Pre ľudí, ktorý nemajú vôbec žiaden problém so zrakom, je veľmi ťažké adaptovať sa v takej situácií. Stratia istotu v pohybovaní sa, v konaní, a vlastne vo všetkom, pretože zrak je najväčšia istota aj keď sa to tak možno nezdá, ale keď tú istotu ľuďom niekto vezme, vždy budú hľadať aspoň maličkú “škárku na okne” 🙂
