Storytelling

Život sa opakovane skladá len z dvoch etáp. V jednej chceme zabiť čas a v druhej ho chceme zastaviť. A len niekde na prelome tých dvoch etáp je naozaj príjemné žiť.

To je jedna zo zvláštnych myšlienok, ktoré sa objavili v mojej hlave počas týždňového tréningového programu v Anglickom Gloucestery, zameraného na tému Storytelling… teda – rozprávanie príbehov. Možno by sa nezdalo, že niečo tak prirodzené a jednoduché ako rozprávanie príbehov môže byť veda alebo umenie, ale je to tak. O tom sme sa počas 8 dní mohli presvedčiť na vlastnej koži. Akciu organizovalo Asha centrum, miesto s multikultúrnym srdcom a históriou, ktoré má sídlo na malebnom anglickom vidieku a celé to financovala Európska únia cez program Mládež v akcii. Tréningu sa zúčastnilo 26 mladých ľudí z 8 európskych štátov.

Odniesla som si odtiaľ niekoľko nezabudnuteľných spomienok. A pritom sa mi to zdá ako včera, keď som sa na letisku zoznamovala s ďalšími dvoma Slovákmi, Markom a Jánom (sťaby dvoma evanjelistami);

keď sme si my- kontinentálni európania navzájom požičiavali adaptér na anglickú zástrčku a v duchu (a niektorí aj nahlas) preklínali anglickú snahu za každú cenu sa líšiť od svojich európskych bratov ; keď sme sa snažili predstaviť si ako vyzerajú predmety na základe svojho pomenovania v jednotlivých jazykoch; učili angličanky spievať rytmusovu „vy*ebanú zlatokopku“; tancovali okolo vatry ako pohania a vysielali svoje priania k nebu pri príležitosti jarnej rovnodennosti;

so zavretými očami načúvali zvukom lesa a čuchali k vôni trávy (tej naozajstnej – čo je v podstate možno ešte zvláštnejšie ako keby to bola len tá „slangová“); v noci vyťahovali zblúdilé auto z priekopy pomocou drevených polien (čo sa týkalo hlavne mužskej časti, dievčatá stáli okolo, pili horúci čaj a komentovali ich počínanie); prednášali našu amatérsku poéziu v zvláštnom, niekto by povedal možno až okultnom kruhu, pričom sme najprv museli rozozvučať čašu, ktorá vyzerala ako miska na cereálie a snažili sa pritom o čo najpôsobivejší prednes (pre mňa to bolo prvýkrát od čias strednej školy a povinného recitovania Sládkovičovej Maríny či Chalúpkovho Mor ho! a bol to naozaj povznesujúci zážitok);

snažili sa zahrať divadlo na príbeh z našich národných dejín; počúvali profesionálnu rozprávačku príbehov (áno, dá sa to robiť aj ako povolanie) a cítili sa pritom možno trochu infantilne, no zato čarovne – pocit, ktorý vie podľa mňa patrične precítiť a oceniť len naše vnútorné dieťa (ak sme ho v sebe ešte nezadusili konvenčným svetom serióznej dospelosti – čo bol možno prípad len 3 právnikov z rumunska ,-). Áno, niekedy je naozaj škoda, že sa človek musí vrátiť do každodenného života.

Mohlo by ťa zaujímať